Vinco
Jedneho septembroveho dna sme na seba s Jozom pozreli a povedali si. Co tak
dokoncit Rohace?
A slovo dalo slovo a uz sme cestovali. Dvaja…Uz si neviem spomenut
s odstupom casu preco sme boli iba dvaja, ale asi ostatnym nevyhovoval termin.
A mozno preto, ze to bola akcia na otocku?
Trasu hore sme si zvolili rovnaku ako naposledy ked sme tu boli, teda do
Banikovskeho sedla. Takze viete, ze bol dlhy a umorny. Tie vyskove metre sme si
museli riadne zasluzit. Ulava prisla az v sedle. Prestavku sme si vsak dali
o trochu vyssie asi tak na pol ceste k vrcholu Pachola. Tu sme spravili aj par
zaberov, vediac, ze ich raz pouzijeme na nasej turistickej stranke 
Postupne sme navstivili dvojtisicovky Pacholu, Spalenu, Salatin a na Brestovej sme sa zoznamili s dvoma cechmi. Boli to dvaja dobrodruhovia, ktori chceli stihnut vlak domov a tak sme ich cestou domov brali do Ruzomberka na vlak.
Vseobecne to bola vynikajuca turka s nadhernym pocasim, v ktorom sa o to viac vynimali uzasne vyhlady. Zostup dole cez Predny Salatin a Spaleny zlab uz vo stvorici sme vylepsili v restauracii Pod Spalenou. Tu sme doplnili stratene tekutiny, kym sme autom odisli domov. Po ceste sme este v Ruzomberku na vlakovej stanici vylozili nasich „bratov“, ktori vdaka nam stihli rychlik.
Z tejto akcie mame s Jozom jeden tajny zazitok, ktory si ja osobne budem
pamatat uz do konca zivota, takisto ako Jozo. Od tejto chvile som sa nad sebou
zamyslel a prehodnotil par priorit v mojom zivote. Myslim, ze som nebol sam, ze
Jozo 