V dnešnej dobe je máločo isté. Naša akcia nie je výnimkou. Jedna
z mála vecí, ktorá je dnes istá, je počasie. Má pršať. Na akejkoľvek
inej akcii by nás to odradilo, ale tentoraz nie. Ako sa hovorí, všetko je raz
po prvý raz. Tentoraz môže za to občasný vodopád nazývaný Hlbočiansky,
menej známy pod menom Padlá voda. Proste tu nie je celý rok. Má rád topenie
snehu a výdatné dažďe a nemá rád suché obdobie. Nič prekvapivé.
Nevieme, či nás poteší svojou prítomnosťou i dnes, alebo si povie, že
toto ešte nie je výdatný dážď. Čo je to výdatný dážď? Každý sa na
to pozerá inak. Cez okno vykúrenej izby to vnímame inak ako keď sme priamo
v teréne a prší na nás. Ak chceme zistiť či bol za posledné dni
výdatný dážď, musíme prísť po vlastných nohách až k miestu, kde sa
vodopád občas vyskytuje.
Dobre, počasie je jasné. Teda nie je, je zamračené, opar a prší. Ale
vieme, aké bude a sme s tým zmierení. Čo je teda nejasné? Trasa. Nie že
by sme nevedeli kam chceme ísť, ale mokré kamene, korene, blato… nás
môžu donútiť trasu skrátiť. Aj tak bolo. Dnes to bude bez Ostrého
kameňa. Boli sme tam viac krát, takže nik veľmi neľutuje. Vincent sa
chvíľu pokúšal, ale nakoniec to vzdal, pretože by sa musel k ruine hradu
kĺzať sám. A nielen to, potom by sa musel kĺzať hore na Záruby, a ako je
všeobecne známe, smerom hore sa ťažko kĺže. Mnohí sa pokúšali, a
nakoniec skončili dole…
Čo ešte nie je jasné? Účasť. Zo začiatku mala byť jasná. Vraj som
ignorant a Dušanovi je to občas tiež jedno. Dlho to vyzeralo tak, že
pôjdeme sami dvaja. Po čase zlyhal Vincent. Alebo sa iba neubránil
pokušeniu? Neviem, to musí sám povedať. Takže nakoniec traja. Nie tak
celkom. Volám Mirovi a pokúšam ho. Stáva sa vec nevýdaná! Som zrazu
úspešný a Miro ide! Tento stav trvá asi dva dni. Potom sa situácia zmení a
Miro nejde. Nevadí, znovu traja. Volá Dušan, ide i syn. Takže štyria.
Volá Maroš, idú aj oni. Takže šiesti. Ráno, v deň odchodu to už
neplatí. Nejdú. Ale nie sme štyria, lebo je prihlásený i Mišo. Takže
piati. Čo k tomu dodať? Situácia sa menila každým okamihom…
Zlatý klinec. Zvyčajne býva hore, neraz na najvyššom mieste trasy.
Tentoraz nie. Je v doline. Teda nie vždy, iba občas. Vodopád. Bude tam?
Nikomu sa nechce dolu priamo k nemu. Je to prudké a vyzerá to klzko. Blbá
kombinácia. Čo teraz? Nič, ideme ďalej. Nakoniec si niekto všimne, že
smerom k miestu, kde má byť vodopád, predsa len tečie malý pramienok vody.
Čo tam po blbej kombinácii, skúsime šťastie, keď už sme tu. Zázrak. Nik
netreskol. Šancí bolo dosť, ale tak nejak sme sa ovládali. Tečie! Naozaj!
Síce nie je vo svojej najlepšej kondícii, ale to dnes nie sme ani my a preto
sme tolerantní. Bacha aby vás vodopád nezamokril! Aha, už to nestihne, lebo
to stihol dávno pred ním dážď. Takže pohoda, ako keby sme
boli suchí…
Turisti v minulosti nemuseli takto tŕpnuť, či vodopád bude na svojom
mieste. Platil o to približne do roku 1890 – 1895, kedy ráčil gróf
Pálfy pre účely lesného vodovodu znížiť prítok do doliny na minimum.
Nuž, a odvtedy je občasný…
Ďalšie prekvapenie. Najvyšší vrch pohoria Záruby je hore. To nie je
prekvapenie. Vedie tam však suchá roklina Čertov žľab. Lenže dnes nie je
suchá, takže bacha na každý krok. Už je čas. Už by nemalo tak pršať.
Iba sem tam kvapka. Podľa predpovede určite, podľa prírody nie. Možno už
tak neprší, ale za to fúka. A listy sú mokré. Čo to znamená? Ako keby
pršalo. A zďaleka to nie je tá spomínaná iba sem tam kvapka. Kadencia je
trošku väčšia. Stále je to však znesiteľné.
Dosahujeme vrchol, aspoň čo sa výšky týka. Nič nie je vidieť. Nám to
však nevadí. Sme síce mokrí, ale ako keby sme stále boli na vrchole. Že by
za to mohlo to blaho? Alebo príroda, ktorá nám ukazuje svoju tvár, ktorú
nie každý turista pozná? Veď kto by chodil do hory, keď prší? Nie, neboli
sme sami. Dážďovky nerátam. Stretli sme dvoch turistov. Evidentne
dobrodruhovia. Alebo jednoducho neveria predpovediam počasia?
Prestáva pršať. By sa po tých dňoch pršania aj patrilo. Blížime sa
k hradisku Molpír. Zrazu plno ľudí. V skutočnosti takmer nik, ale oproti
tým dvom v lese sú to celé zástupy. Presnejšie rodinka s deťmi a ešte
niekto. Aspoň v tom opare sa mi niečo zazdalo. Z Molpíru vidíme zámok
Smolenice i kostol, pri ktorom parkujeme. Blízkosť civilizácie preberá
Dušana k ráznemu činu a vyťahuje svoj najväčší tromf. Šnicle. Má ich
dosť. Presnejšie, už ich má dosť. To je tak, keď ich máte deň pred tým
na obed i večeru a dnes na raňajky a niekto zodpovedný vám ich pribalí
i na turistiku. Dušan je ochotný sa podeliť. Ako sa hovorí, v núdzi
poznáš priateľa a preto mu ochotne pomáhame.
Miestni sa pokúšajú hradisko udržať v nezarastenom stave. Preto ho
oplotili a dali tam kozy. Vo Vincentovi sa objavil… ako sa to volá? Zoo…
asi zoológ, lebo začal kozy vedecky skúmať. Zrazu si všímal, ktorá
z nich je označená, a ktorá nie. Potom si niečo v mobile gúglil a tváril
sa záhadne… Príjemné to zistenie, mobil mu nezmokol a baterka sa tvári,
že je v lepšej kondícii ako my…
Klzko, blato, občas dole kopcom… a strieskal sa vôbec niekto? Jasné. My
pristupujeme k turistike zodpovedne! Ako prvý sa pokĺzol Vincent. Ale bolo to
také nejaké nemastné, neslané. Navôkol prebohato blata a on sa ráči
pokĺznuť na mokrých kameňoch? Musel som to zodpovedne zobrať na seba a
ráčil som sa bleskurýchlo priblížiť k zemi na blatistom úseku. Ale len
preto, že ma tam dolu niečo zaujalo! Len som to nestihol odfotiť. A čo je
dôležitejšie, ani nikto iný nestihol odfotiť mňa. Bodov som za to dostal
nula. Chalani dokonca frfľali a kvôli dokumentácii sa dožadovali
rekonštrukcie. Obávam sa, že práčka je trochu iného názoru a nejaký ten
bodík by mi dopriala. Áno, musel som sa prezliecť. Sám seba by som do svojho
auta takého zablateného nemohol vpustiť!