Komentáre k turistickým akciám

Babia hora, to je výzva! Aspoň pre nás ostatných, bežných gaučových smrteľníkov a iných občasných turistov. Asi takých občasných, ako je občasný vodopád v doline Hlboča v Malých Karpatoch. Objavuje sa, len keď viacero dní výdatne prší alebo keď sa topí sneh.

Takže bude to chcieť nejaký tréning. Niečo nenáročné, aby som sa pred Babou horou hneď neodpálil. A niečo blízko. Načo ďaleko? Veď ďaleko pôjdeme, keď pôjdeme na Babiu horu. Otestovať sa chce aj Kowo. Takže nepôjdem sám. Ale kam? Možností je veľa. Neviem prečo, ale mne oči pri pohľade do mapy padli zrovna na Veľkú homoľu.

S parkovaním nebude problém. Prieskum z pohodlia kresla prostredníctvom Google streetview hovorí jasnou rečou. Teda obrázkom. Ideálne miesto. Pľacu je tam dosť a je to takmer na turistickej značke. Prichádzame do Modry – Harmónie… áno, toto je to miesto! Ale čo to? Veď to nie je miesto, ale plot! V ktorom roku to vlastne skenovali? To je vlastne teraz jedno. Treba nájsť náhradné parkovanie. Netrvá to dlho a parkujeme. Ani nie tak ďaleko. Iba 50 metrov od nového plota.

Dnešné čerešničky sú jasné. Začíname štôlňou pod Zámčiskom, ktorá je na starých mapách označovaná ako Štôlňa Panna Mária Pomocná. Je najznámejšou z modranských štôlní a zo svojimi 155 metrami možno aj najdlhšia. Kowa štôlňa zaujala. Zo stoickým kľudom skonštatoval „Je tu chladno“.

Nasleduje Zámčisko. Minule sme veľa toho nevideli. Dnes už viac. Nielen Modru pod nami. Lenže je to doobeda a teda trochu proti slnku. Možno svoj názov dostalo Zámčisko od Hradiska, ktoré tu kedysi stálo. Hradisko slúžilo Modranom v nepokojných časoch ako útočište. Aspoň tak sa historici domnievajú. Vždy, keď hrozilo, že do ich sídlisk v Modre a okolí vtrhne nepriateľ, odišli na opevnené Zámčisko. Keď nepriateľ odtiahol, vrátili sa späť do svojich sídlisk. Dialo sa tak za čias Veľkej Moravy. Hradisko však slúžilo svojmu účelu ešte v 13. storočí už ako súčasť Uhorského kráľovstva.

Dnešným cieľom je však Veľká Homoľa. Lenže ako sa ukázalo, nie iba našim. Na poslednom stúpaní na samotný vrchol sa zišlo ľudí ako na Václaváku. Niektorí aj mluvili. Preto sme plynulo pokračovali ďalej k Trom jazdcom. Trochu sme ich tak opatrne preliezli… Možno nabudúce ich prelezieme detailnejšie. Možno na akcii za viacerými skalnými útvarmi. Tu niekde blízko je totiž aj kamenná brána a kto vie čo ešte?

Vraciame sa k Veľkej Homoli. Nátresk je tu už menší. Odhodlane vystupujeme. Zrazu odhodlanie klesá. Kowo začal váhať. Všimol si totiž, že sa drevené schodíky – dosky, trochu pod ním ohýbajú. Rýchlo sa snažím ukryť svoj široký úsmev. Podarilo sa mi to v rekordnom čase. Stačilo mi na to zistenie, že aj podo mnou sa tie dosky nejako ohýbajú… Ale inak pohoda. Výhľady krásne…

Dopadajú na nás prvé kvapky. S tým sme počítali. Veď predpoveď meteorológov hovorila jasnou rečou – 1,5 – 2 milimetre zrážok za 3 – 4 hodiny. Dovolil som si to totiž sčítať. Proste pohoda. Naozaj meteorológom predpoveď vychádza, prvých 10 – 15 minút. Potom začalo pršať viac. Stále však pohoda. Listy stromov nás chránili. Vravíme si „Nevadí, keď si dážď tých svojich 1,5 – 2 milimetre minie za pol hodinu.., tak si ich minie.“

Dážď si nič neminul. Stále prší. Meteorológovia asi použili pri predpovedi bulharské milimetre. Ale aspoň niečo im vyšlo, že pršať bude poobede. Blížime sa ku odbočke na Kuklu. Váhame. Nie, nebola to otázka, či vytiahnuť pršiplášť alebo nie. S touto otázkou sme už totiž boli vysporiadaní asi tak pred pol hodinou. Otázka znela inak „Ísť na Kuklu, alebo už radšej k autu?“ Zrazu si Kowo čupne a prizerá sa. „Dobre, nič v podobe vody sa oproti nám nevalí. Môžeme ísť.“ hovorí. Je to jasné. I keď nad nami zrovna jasno nebolo.

Dúfam a verím. Verím a dúfam. Že na vrchole Kukly prestane pršať. Naozaj prestalo. Výborne. Rýchlo to zneužime a poďho hore na rozhľadňu. Kam zmizol rebrík? Prečo ho v dolnej časti niekto zničil? Lepšie sa prizrieme rozhľadni a už je nám to jasné. Lebo bezpečnosť. Nosné stĺpy už nie sú nosné. Už sú to len stĺpy. Spráchnivené. Rozhľadňa stojí len silou vôle. Jednou paličkou som štuchol do jedného nosného piliera a rozhľadňa sa pohla. Našťastie nie dolu našim smerom.

Máme to asi pol hodinu k autu. Prestalo pršať. Paráda. Ale iba na chvíľu. Kto by nestihol doteraz zmoknúť, by sa tešil predčasne. Ten najväčší lejak nás totiž ešte len čaká. Zo záujmom sa prizerám v Modre – Harmónii ako si 2 milimetre zrážok veselo žblnkocú dolu cestou. Takže 1,5 – 2 milimetre zrážok za 3 – 4 hodiny? Jedine tak za 3 – 4 minúty… Kto vie, či náhodou znovu netečie Hlbocký vodopád?

Táto túra sa zaradila medzi moje najkrajšie turistické akcie. Je to krásna hrebeňovka, s peknými výhľadmi. Vychádzali sme zo Štefanovej lesnou cestičkou, ktorá končila krásnou lúkou na Medziholí. Tu sa davy turistov väčšinou poberú na Veľký Rozsutec, ktorý je známejší a navštevovanejší. My sme sa vybrali po červenej značke na Stoh. Cesta viedla najskôr lesom ale končila peknou lúkou plnou liečivých byliniek, cvrčkov a čučoriedok, ktoré sme nechali radšej medveďom. Na Stohu sme niečo pojedli, trochu si oddýchli a pokračovali cez Stohové sedlo. Tadiaľ vedie žltá turistická značka z Medziholia pre tých, ktorí si netrúfnu vyliezť na Stoh. Zišli sme 400 metrov, aby sme znova nastúpali ďalších 200 metrov. Ale táto trasa viedla hrebeňom a boli z nej pekné výhľady na Malú Fatru. Cieľ bol Poludňový Grúň, ktorý patrí k obľúbeným cieľom turistov, ktorých tu bolo v tom čase asi 30. Tu sme sa pokochali okolím a trochu oddýchli. A potom prichádza na rad zostup do Chaty na Grúni. Toto bol pre mňa najhorší úsek, pretože bolo treba 500 metrov prudko klesnúť. Najprv sme bežali, lebo sa to dalo a bolo fajn. Neskôr sme už išli pomalšie, lebo sa začali ozývať kolená a nejaké svaly na stehnách. Zrazu zostávali nohy nejaké zvláštne neisté. Úsek po zjazdovke som už trpela, pretože som mala nohy roztrasené jak mladé kozliatko. Darmo, sedavá kancelárska robota sa svalom nepáči. Pri chate na Grúni som už uvažovala, že sa zveziem lanovkou. Ale turistická hrdosť mi to nedovolila. Predtým som si myslela, že cesta dole bude len brnkačka, ale niektoré svaly na nohách už odmietali komunikovať s telom. A keď som sa konečne dostala do cieľovej rovinky, mala som pocit, že pri chôdzi vyzerám ako Pinokio. Zaslúženou odmenou bol obedovečera v miestnej kolibe, kde sme doplnili vypotené tekutiny a stratené kalórie. Ale aj napriek tomu šťavnatému záveru bola táto túra veľmi pekná so silným a dlhotrvajúcim zážitkom. (Niekde som čítala, že svalovica je preto, lebo dorastajú svaly. Načo mi je toľko svalov na stehnách???  )

Nooo pekná turička!! Akurát na teplé letné dni. A Tvoje veselé komentáre nemajú chybu, Jozef.

Zase sa mi to stalo. Sľúbil som niečo. Čo teraz? Ešte nie je všetko stratené! Možno zabudne. Dušan nezabudol. A ešte sa aj teší. Hmmm. Rýchlo vymýšľam trasu. Niečo blízko, aby to bolo krátke a nenáročné. Takže Chtelnický trojuholník! Menej známy mladší brat svojho slávnejšieho brata Bermudského trojuholníka. No počkať! Trojuholník! Nemám nič proti trojuholníkom, ale nemizne tam občas niečo? Keď tam nepôjdeme, tak to nezistíme. Takže ideme…

  Už v dedine je to trochu do kopca. Našťastie nás dnes čaká iba necelých 200 výškových metrov. Ak si ich minieme už v dedine, nám to vadiť nebude. Neminuli sme si ich. Niečo ostalo aj na cestičku za dedinou. Nepozorujeme nič nezvyčajné, ale ešte stále nie sme v Chtelnickom trojuholníku. Je tvorený vrcholmi Plešivej, Skaly/Kresanej skaly a vrchu bez mena. Už je to tu! Blížime sa k Plešivej. Rýchlo kontrolujeme či niečo nezmizlo. Zmizlo! Pivo! Čo sa to deje? Kde je? Aha. Už sme ho stihli vypiť. Tak nič… Chtelnický trojuholník sa zatiaľ neprejavuje.

  Pokračujeme ďalej priamo cez Chtelnický trojuholník k ďalšiemu vrcholu. Vrcholu trojuholníka i kopca. Tentoraz bez mena. Zatiaľ sa nič podozrivého nedeje. Iba zrazu oproti nám kráča chlapík. Pristavíme sa pri ňom. Zhovorčivý je. Bodaj by aj nie. Je to bača. Pri pasení oviec veľa ľudí nestretne. Počkať! Ten bača je nejaký čudný! A je to tu! Ovce zmizli.

Znovu nič. Za ich zmiznutie nie je zodpovedný Chtelnický trojuholník. Prišiel chlapík na Jeepe, zastavil a vypustil na prechádzku psa. Ten bol ako z reťaze utrhnutý a tak ovečky pred ním zdrhli. Bača to z diaľky videl a odvtedy hľadá ovce. Aj nás sa pýtal, či sme ich náhodou nevideli. Nie nevideli.

Našli sme ovce. Pre zmenu zase chýba bača. Navštevujeme posledný vrchol zvaný „Kresaná skala“. Zisťujeme, že cestou späť sa nič nezmenilo. Ovce sú stále tam, kde boli. A bača? Kto vie kde, ale pri ovciach určite nie. Čudný je veru tento trojuholník.

Znovu sme narazili na baču hľadajúceho svoje ovečky. No, vlastne nie len ovečky. Medzi nimi je aj zopár kôz. Ovce nazýval ovcami, ale pre kozy nemal dobré meno. Pozastavili sme sa nad tým. Bača vysvetľuje: „Raz som pásol na lúke. Na jej okraji boli kríky a ďalej les. Zrazu sa kozy schovali za kríky a jedna z nich spustila "Bééé“. A ovce ako odtrhnuté z reťaze sa začali valiť za kríky. Bača pozerá a ovce nikde. Chvíľu mu trvalo, kým zistil, odkiaľ vietor fúka. Je to tak. V dnešnej dobe sa už aj zvieratká učia cudzie jazyky…

Rozpovedal nám ešte jeden príbeh o počasí a zvieratách. Zrazu zahrmelo. Ovce nič. Pokojne sa pásli. Po určitom čase znovu zahrmelo. Ovce sa tým nenechali vyrušovať. Ale keď o chvíľku tresklo tretí krát, vytvorili klinovú formáciu na čele s kozami a nič ich na ceste na farmu nedokázalo zastaviť. Na farmu dorazili práve včas… Začali práve dopadať prvé kvapky.

  Kde sa vzal názov Chtelnický trojuholník? Tentoraz za to nemôžem. Názov som si vypožičal od niekoho iného. Keškára, ktorý tu založil tri kešky a priestor medzi nimi nazval „Chtelnický trojuholník“. Ja som sem šiel kvôli výhľadom a keškám. Kešky tam boli. Nezmizli… Výhľady však môžu zmiznúť. Plešivá o pár rokov už  nemusí byť plešivou. Pomaly zarastá.

  Oznam pre všetkých troch sledovateľov mojich videí: Video nebude nie pretože Chtelnický trojuholník, ale lebo teplo a čas. Nechcelo sa mi natáčať. Tak som to tentoraz vzdal. Chceli sme ešte zmyť pot z našich tiel kúpaním v Chtelnickej priehrade. Preto som nechcel zdržovať…

Ďalšia z edície Romanových nočných turistík s východom slnka.

Úvod

Akcia sa narodila okolo polovice týždňa v Romanovej pokušiteľskej hlave. Najprv oslovil on Joža a Jožo mňa. A ja som sa na ňu prilepil ako mucha na lep Joža na akciu nenahovoril, lebo on pragmaticky a s ohľadom na svoje možnosti a schopnosti hodil spiatočku. Po absolvovaní tejto akcie musím povedať, že zrobil dobre.

Veľkým plusom bolo, že sme na akcii neboli len my dvaja s Romanom, ako sa to stalo už niekoľko krát. Roman pritiahol svojho dlhoročného priateľa Sama a známeho mladíka Dominika. O Dominikovi som už z rozprávaní od Romana počul, ale legendy, ktoré išli okolo záhadného Sama boli už pre mňa vymyslené rozprávky. Keď som dorazil na miesto stretnutia v Hlohovci, po tom čo som na železničnej stanici vyzdvihol Dominika, rozprávky sa stali skutočnosťou. Roman mi oznámil, že Samo nás čaká po ceste v Nitre. Ani tak som mu ešte neveril. Hovorím „pokiaľ toho záhadného chlapa neuvidím – neuverím“. A sen sa stal skutočnosťou, lebo sme v Nitre naozaj vyzdvihli živého Sama z mäsa a kostí 

Nakoniec spomeniem, že dopravu do štartu akcie zabezpečil vozidlo Roman, za čo sa mu chcem veľmi pekne poďakovať – Roman ďakujem.

Prvé zastavenie

Začali sme na parkovisku v Hrdove. Než sme sa prezuli, adekvátne obliekli a pripravili na odchod, pristúpil k nám chlapík (známy z Youtube natáčaním medveďov) a na telefóne nám ukázal natočené video s medveďom vyčíňajúcim kúsok od nás. Neviem, čo tým chcel dokázať, či sa chcel len pochváliť, ale nás neodradil, pretože sme napriek jeho informáciách vyrazili na dlhé nočné a denné dobrodružstvo. Cestou k Rázcestiu pod Bystrou sme boli len hlučnejší, ako by sa patrilo. A to preto, aby sme predsa len toho „gaštana“ nebodaj nestretli. Medveďa sme nestretli a veselo si vykračovali v ústrety prvému cieľu – vrchu Bystrá. Mimochodom, je to najvyšší vrch Západných Tatier, to len pre toho čo to nevie.

Pod čelovkami sa nám išlo parádne. O zaujímavé príbehy a vtipy nebola núdza. Až sa mi zdalo, že je to národný šport Romana a Sama. Mnohé som počul prvý krát aj keď niekto by namietal, že nie. A možno by mal aj pravdu, pretože ja vtipy zabúdam, a tak je pre mňa už počutý vtip ako nový 

Stúpanie na Bystrú, je ako nekonečný príbeh, ale to je v Západných či Vysokých Tatrách s každým výstupom na nejaký vrchol. Nástupy po dolinách sú tu dlhé – predlhé. Na začiatku sme nasadili zdrvujúce tempo. Dlhú časť stúpania sme držali stále priemer asi 5 km/h, až si to nechtiac niekto nevšimol a tak sme zvoľnili. Hrozilo by totiž, že na Bystrej by sme museli dlho čakať na východ slnka a to sme absolvovať nechceli. Niečo po pól piatej sme slávnostne vystúpili na Bystrú. Ako sme sa obávali, tak aj bolo. Na vrchole fúkalo a nič sme nevideli, lebo všade bol opar. Východ slnka bol tým ohrozený. Mali sme ešte niečo času a tak sme dúfali, že obloha sa otvorí a my uvidíme ten zázrak, pre ktorý sa oplatí podstúpiť trýznenie Keď Roman zahlásil niečo po piatej, že práve teraz vychádza slnko, my sme si ho mohli tak akurát predstaviť vo svojej hlave. Východu slnka sme sa nedočkali. Pohli sme sa ďalej, lebo na nás už čakala Jakubiná. Ešte pred odchodom dostal Roman „slovnú deku, teda igelit“ za to, že nezvládol organizáciu východu slnka 

Druhé zastavenie

Po Bystrej nás čakala náročná cesta k druhej zastávke. Najprv sme zostúpili do Bystrého sedla na slovensko-poľské hranice. Už pri zostupe z Bystrej sa zrazu opar rozplynul a my sme uvideli slniečko, ktoré kráčalo nad končiarmi Vysokých Tatier. Ešte Roman utrúsil, či sa nevrátime, ale ihneď bol zahriaknutí ostatnými členmi výpravy. Vehementne sme vyžadovali pokračovanie a tak sa aj stalo.

Cesta po hraniciach a aj na Jakubinú je ako na húpačke. Každý jeden kopec dokonale preverí vašu fyzičku a morálno-povahové schopnosti. Táto cesta nie je pre padavky. Veľa krát je potrebné si načrieť hlboko do fyzických zásob, no my sme to spoločne dokázali.

Prišli sme na Jakubinú. Východ slnka sme však márne čakali. Ani tu Roman východ slnka nedokázal zabezpečiť Proste dnes mal organizačné prešľapy. Dúfam, že do budúcna sa poučí z chýb a pripraví akciu, na ktorej východ slnka bude možné sledovať.

Na Jakubinej sme pobudli pár minút. Počas našej prestávky sem dorazili traja turisti a aj cestou sem sme pár turistov stretli. No čo musím spomenúť, že o kamzíky núdza nebola. Ukazovali sa nám na každom kúsku. Skoro som si myslel, že nie sú ony atrakciou pre nás, ale my sme atrakciou pre nich.

Ešte spomeniem, že tesne pred Račkovým sedlom sme zbadali medvedicu s dvoma mláďatami. Bola od nás asi kilometer a asi o päťsto metrov nižšie. Na tomto príklade sme sa presvedčili, aké vycibrené zmysly (čuch a sluch) má medveď. Teda prekvapiť medveďa je takmer nemožné. Keď si myslíte, že on o vás nevie, ste na veľkom omyle. On o vás určite vie. Toľko k medveďom.

Pri pobyte na Jakubinej sme si všimli kopiace sa oblaky a v diaľke počuli hrmieť, a tak Roman zavelil a kopli sme do vrtule. Mali ste vidieť Romana, aké tempo nasadil. Strach z búrky robil zázraky a to sa prenieslo aj na nás, lebo pri tej hroziacej búrke sme si ani nevšimli, že hltáme kopec za kopcom. A verte, že v časti za Jakubinou po rázcestie Jamníckej a Račkovej doliny je ich dosť a majú aj slušnú výšku. Stačí sa pozrieť na priloženú mapu. Ja som už túto trasu na Jakubinú išiel, ale opačne smerom hore a až teraz som si uvedomil, aká je to „brutalita“.

Keď sme konečne schádzali za Nižným Ostredkom, až potom na nás začali dopadať prvé kvapky a občas sa ozval hrmot hromu. Boli sme už za všetkými kopcami a teraz sme museli absolvovať už len nekonečný príbeh – zostup dole. Ja som to nazval nekonečným príbehom, lebo to nemalo konca kraja.

Záver

Úspešne a bez ujmy a trochu opršaní sme doputovali do ústia Úzkej doliny. Potom sme si plánovane odšliapali ešte päť kilometrovú časť Tatranskej magistrály, aby sme dorazili po dvoj-kilometrovej žltej k autu v Hrdove. Bola to náročná túra so slušnými prevýšeniami.

My sme to všetci v pohode zvládli a v hlavách nám zostanú krásne spomienky a nádherné výhľady zostanú vyryté ako obrázky v našich mozgových bunkách, ktoré nám už nikto nikdy z nich nevymaže.

Po ceste domov sme sa zastavili na jedlo v kolibe Bodega v Podsuchej za Ružomberkom. Dali sme si fazuľovú polievku a kofolu a splnili tak všetky predpísané náležitosti správneho organizovania turistickej akcie spolku PAT a MAT.

Ďakujem pekne Romanovi za vymyslenie, zorganizovanie a dopravu a musím aj povedať, že akcia splnila všetky náležitosti a podmienky pre organizovanie „Romanových nočných akcií“. Malo to iba jednu vadu, Romanovi sa nepodarilo prehovoriť slniečko, aby sa nám ukázalo, ale ani to neznížilo hodnotu tejto neskutočnej a nezabudnuteľnej ak­cie.

P.S.:

Ďakujem ešte raz Romanovi a ďakujem Samovi a Dominikovi za skvelú spoločnosť a za to, že som mohol byť súčasťou tejto skvelej turistickej akcie, ktorá sa mi zapíše nadlho do pamäte.

Tieto trasy mám už prechodené. Sú to nádherné miesta.
Vy si to užite. Prajem Vám pekný čas.

Znova je ráno

Opäť vstávame o pól siedmej. Sme nútení, lebo nás tlačí čas. Rýchlik z Kysaku, ktorý má odchod o 16.11 hod. musíme bezpodmienečne stihnúť. Ďalší vlak ide až o polnoci a veru dovtedy sa nám čakať nechce. Preto niektorí z nás ani neabsolvujú raňajky. Ja osobne som sa včera na večeri tak najedol, že som skoro praskol. Preto som si povedal, že jesť budem až o jedenástej a tak aspoň čiastočne odčiním to obžerstvo, ktoré som včera spáchal.
Opraty organizácie dopravy zobral pevne do rúk Michal. Zažiť dopravu z minulého dňa, by malo pre nás fatálne následky. Schádzame teda po schodoch dole na recepciu, odovzdávame kľúče a dávame zbohom hotelu Rokoko. Onedlho sme na autobusovej zastávke a po jednom prestupe už vystupujeme na Čermeli.

Vyrážame

Od rázcestníka, kde sme minulý deň skončili je to iba cez cestu a sme na červenej. Úvod je okamžite do kopca a po asfalte. Nepáči sa nám to, ale vybrať si nemôžme. Chvalabohu po kilometri schádzame z asfaltky a odteraz nás čaká iba príjemná mäkká turistická cestička.

Prvá zastávka

Než sme k nej prišli stalo sa.
Keď sme opustili chatovú oblasť nad Košicami vyšli sme na lúky. Tu sa do nás okamžite oprelo slniečko, ale zatiaľ sme to nevnímali, lebo nás zamestnávali pekné výhľady na Košice, okolie a aj na vyhliadkovú vežu nad Košicami Hradovú.
Posledný asfalt na začiatku sme ešte zažili za pochodu obcou Kavečany. Za Kavečanmi šliapajúc už po príjemnejšej cestičke vykukla na obzore chata Hrešná, kde malo byť naše prvé zastavenie. Áno malo byť a nebolo. Totižto chata bola zatvorená. Jej otváracia doba je až od 12.00 hod. – to je proste strašné. My turisti a kopec ďalších, ktorých sme na chate stretli sa nemohli občerstviť – to je neprípustné. Je naozaj netaktické, aby sa chata otvárala až tak neskoro. Znechutení sme pokračovali ďalej.
Tí turisti, ktorých sme tu stretli a ktorí išli odteraz našim smerom boli pútnici, ktorí smerovali do Levoče na Sviatok sv. Cyrila a Metoda. Až po Prielohy sme išli nedobrovoľne na chvoste pútnikov. Kvôli úzkemu chodníku ich nebolo možné predbehnúť. Až na spomínanom mieste sa nám cesta otvorila a my sme kopli do koní.

Medzi-zastávka

Spravil som si ju iba ja sám.
Kým sme prišli k najzaujímavej­šiemu miestu trasy, stretol som ďalších dvoch SNP-éčkarov, začínajúcich na Dukle. Bol to opäť milí párik Martinka a Peťo. Boli na ceste už asi šiesty či siedmi deň. Chvíľu sme sa spolu rozprávali a nakoniec som ich bez odporu prehovoril na spoločnú fotografiu. Martinka mi spomenula, že každý deň dáva na svoj Youtube kanál videa z každého prejdeného dňa. Doma som si ich so zvedavosti pozrel. Kto chce môže pozrieť tiež.

Druhá zastávka

Bola najkrajšia z celého dňa. Obísť tak nádherné miesto by bolo nerozumné. Pred sebou sme mali už len tretinu naplánovanej cesty a kopec času a tak sme sa tu zastavili a spravili si dlhšiu zastávku. Tou zastávkou bola JÁNOŠÍKOVA BAŠTA a jej prenádherná vyhliadka. Pobudli sme tu možno aj pól hodinu. Najedli sa, napili sa, pokochali sa výhľadmi a nechali oddýchnuť aj nohám. Počas prestávky sme zistili, že v Kysaku stihneme rýchlik aj o 14.11 hod. Tak dobre sa nám šliapalo, že sme si riadne nadbehli.
Počas pobytu na Jánošíkovej bašte začal intenzívnejšie fúkať vietor a od severu približovať tmavý, veľký mrak. Počas trasy malo spŕchnuť práve v tomto čase, ale nič tomu nenasvedčovalo, až teraz. A tak, keď padla dvanásta hodina vyštartovali sme na posledný úsek trasy. Čakal nás už iba zostup do Kysaku – nič strašné.

Ideme do cieľa

Asi po 1.5 kilometri sme dorazili k prvým obydliam civilizovaného sveta. Bola to miestna chatová oblasť, kde nás posledný krát privítala asfaltka. Na chvíľu ju prerušila príjemná trávnatá plocha, ktorá bola domovom poslednej studničky na trase. S vďakou sme využili jej chladivú vodu na osvieženie a zahasenie smädu. Kým sme dorazili k poslednému rázcestníku našej trasy v Kysaku a potom na železničnú stanicu, údiv v nás vyvolal múr jedného domu, na ktorom je vyobrazenie celej trasy Cesty hrdinov SNP. Presnejšie jej významných výškových bodov s hodnotami nadmorskej výšky. Neskutočne dobrý nápad. Pri pohľade na túto „mapu – cestu“ sme s hrôzou zistili, akú malú časť z celej cesty sme my počas týchto troch dní prešli. Preto si dovolím poznamenať, že patrí obdiv všetkým SNP-éčkarom, ktorí celú trasu prejdú. A je jedno ktorým smerom, či zo západu na východ, alebo z východu na západ. Ešte raz. Klobúk dole pred nimi. No my sme rady aj za to, čo sme mohli prejsť.

Záver

Nakoniec sme ten rýchlik v Kysaku o 14.11 hod. stihli. Bol to príjemný bonus pre nás.

Tieto tri dni prežité na východe v lone prekrásnej prírody slovenských hôr bol zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnem.
Ďakujem Jozefovi a ďakujem Mišovi za skvelé prežité tri dni na SNP-éčke. Ste skvelá partia a keď budem môcť s vami ísť, vždy pôjdem. Už teraz sa teším na ďalšie výjazdy na východ našej krajiny a ukrajovanie z ďalších kilometrov Cesty hrdinov SNP.

Chcem poďakovať Pánu Bohu, ktorý vyslyšal moje každodenné modlitby za to, aby sa nám nič nestalo a aby sme mali vždy dobré počasie.

Ďakujem a dovidenia nabudúce.

A stihneme my vôbec vlak?

Dnešná akcia nám má priniesť odpoveď na otázku „Ktorý vlak stihneme?“ V hre sú tri možnosti. Vlak s odchodom z Kysaku o 14:11 hod., o 16:11 hod., a o 23:neviem koľko hod.. Tak toto nie! Žiadne dvadsaťtri a voľačo. To aby som o piatej ráno prišiel domov? Všetci láskavo zabudnite! Preto navrhujem, aby sme vyrazili s dvojhodinovou rezervou a pokúsili sa stihnúť vlak o 16:11 hod.. Môj návrh je jednohlasne schválený. Chalani neváhali. Videli ma totiž predchádzajúce dva dni v akcii.

Zo začiatku to ide. Len nechápem, čo sa to deje. Už sme mali dávno byť v Čiernej hore a tu je samá lúka. Kde sú stromy? Prečo tú horu nazvali „Čiernou?“ Asi stromy vyrúbali. Možno kedysi dávno… Predsa len, táto strana je najbližšie ku Košiciam. Na obzore chata a za ňou už dávno sľubovaná Čierna hora. Už to začína byť znovu na poriadku.

Znovu to nie je na poriadku. Chata síce na tom mieste stojí, aj plno ľudí tu je… ale chatára niet. Otvára sa až o 12-tej. No nič. Ideme ďalej. Lenže od chaty už postupujeme v húfe. Dostali sme sa medzi nejakých pútnikov. Jeden nesie kríž, dvaja idú bosí… ostatní idú… kam vlastne? S jedným sa dávam do reči a zisťujem, že idú od katedrály z Košíc do Levoče. „Do Levoče?“ čudujem sa. „A to je koľko kilometrov?“ pýtam sa. Zdá sa mi totiž, že Levoča je od Košíc pomerne ďaleko. Vraj 80 km. „Takže idete na tri dni?“ „Nie, na dva. V polovici trasy prespíme.“

Nikde sa nezdržujeme. Tentoraz aj ja zdržujem málo. Sám sa tomu čudujem, ako je to možné. Prichádzame na skalnú vyhliadku „Jánošíkova bašta“. Pohľad na hodinky nás nepoteší. Teda potešil, ale aj trochu spôsobil problém. My už máme kúpené lístky na vlak o 16:11 hod. Lenže do Kysaku dorazíme o dobrú hodinu skôr, ako pôjde predchádzajúci vlak s odchodom o 14:11 hod. Zdržujeme, lebo aj búrka, ktorá sem mala prísť o dvanástej, si dáva načas. Znovu máme šťastie a búrka sa omeškala.

Niektorí z nás si Jánošíkovu baštu vychutnávajú „dole bez“. Takto, aby nedochádzalo k omylom, vyzuli sme si topánky a ponožky. Nech si nohy trochu odpočinú. Prichádza dvanásta hodina a my stále na Jánošíkovej bašte. Zdvihol sa trochu vietor. Je studený. To býva predzvesť zmeny počasia. Pomaly sa obúvame a vyrážame.

Predpoklad sa v Kysaku naplnil. Máme asi hodinu do odchodu skoršieho vlaku. Čo teraz? Čakať na stanici tri hodiny sa nám nechce. Vincenta poverujeme vyjednávaním. Pokúsi sa vymeniť lístky na vlak o 16:11 hod. za lístky na vlak o 14:11 hod. Vincent je úspešný. Nebolo to jednoduché, ale dokázal to…

Vstávame

Včera večer pri večeri sme si dohodli na ôsmu hodinu raňajky a tak nás s dostatočnou rezervou budík budí o 6.40 hod. Michal to nemohol vydržať a vstal o 10 minút skôr. Možno sa bál, že do ôsmej nedostane čas na návštevu sociálneho zariadenia, ale to sa nestalo
Je za päť minút osem. Sme pobalení, nachystaní a tak vrknem do pľacu: Ideme? Dostávam jasnú a nekompromisnú odpoveď od Miša – nejdeme. Sme dohodnutý na ôsmu, tak pôjdeme na ôsmu.
Je osem. Schádzame dole do spoločnej jedálne, kde máme absolvovať raňajky. A viete čo sme mali? Presne to čo na večeru – guláš. Rozdiel bol len v množstve. Guláš sa skoro prelieval cez bočnice. Až som mal strach, že ako sa mi pôjde, keď ten guláš narvem do žalúdka. Už teraz prezradím, že sa mi išlo parádne.

Vyrážame

Pohľadom na oblohu zisťujeme, že slniečko bude dnes skúpe na lúče. Oblohu opanovali mraky a úvodnú cestu aj biela hmla. Po včerajšom „úpeku“ to bolo fajn a myslím si, že nám to vyhovovalo. Báli sme sa len búrky, ktorá bola na dnešný deň avizovaná. Povedali sme si, že sa necháme prekvapiť.
Keď sme išli okolo rázcestníka Golgota zrazu sa bez predchádzajúcej výstrahy ozvalo moje bruško. Na vine bol guláš Nebudem tu opisovať dojmy a zážitky len spomeniem, že som musel skočiť do kríkov, presnejšie na pník Ale potom to už išlo ako po masle.

Prvá zastávka

Asi po ôsmych nezáživných kilometroch sme dorazili na Prednú Holicu. Batohy sme zložili pri kaplnke a dopriali si pár minút oddychu. Vytiahli sme aj niečo pod zub. Jozef ma ponúkol pivom, ktoré vytiahol na občerstvenie. Ja som si ale hneď spomenul na včerajší deň, keď som si pred stúpaním na Kloptaň práve vypitím 16° piva zabetónoval nohy Avšak Jozef ma prehovoril a tak som si jeden glg predsa len dal.
Inak na tomto mieste je situovaná aj chata Lajoška, no tá je stále v rekonštrukcii a tak sme jej pohostinné služby využiť nemohli. Mohli sme sa len smutnými očami z diaľky pozerať na ňu. Po prestávke sme sa pohli ďalej.

Druhá zastávka

Tu sme mali veľké očakávania. V tejto časti SNP-éčky sa nachádza chata Jahodná a každému z nás sa v hlave preháňali otázky, či bude chata otvorená. Keď sme vyšli z lesa a uvideli chatky padali otázky, „ktorá z nich je Jahodná?“ Jozef už napísal svoju skúsenosť s jednou s nich, no nakoniec sme tú pravú našli. Logicky bola tam, kde je parkovisko a kde stoja autá. Čím bližšie sme boli, tým lepšiu náladu sme mali. Huráááááááá. Chata bola otvorená. Priestor chaty, teda reštaurácie bol plný hostí, ale nám to vôbec nevadilo, lebo vonkajší priestor bol oveľa príjemnejší. Poskytoval kryté sedenie a príjemný trávnatý koberec. A keďže slniečko v tomto čase už pieklo, vykonalo pre nás aj službu. Uschli nám všetky mokré veci a dali sme oddýchnuť aj bosým nohám.
Hladné brušká dostali tiež svoj diel slasti. Kofola chýbať nemohla, no česnačka bola priam balzam na žalúdok. Znova sme sa presvedčili, že aj tie notoricky známe polievky pre turistov sa dajú pripraviť na milión spôsobov. A aj táto bola taká – úplne iná – proste výborná. Uschnutí, najedení a zregenerovaní sme pokračovali ďalej do poslednej etapy dňa.

Záver

Keď sme prechádzali popod vedenie vysokého napätia za Kamenným hrbom tušili sme, že cieľ už nie je ďaleko. Onedlho sme vstúpili do časti Horný Bankov a o chvíľu aj Dolný Bankov kde to už hýrilo civilizáciou. Posledná časť trasy už viedla popri ceste. Nad nami začalo hrmieť, ale kvapky ešte nikde a tak sme švihli do koní. K rázcestníku Košice, Čermeľ sme dorazili v tej správnej chvíli. Autobusová zastávka bola neďaleko a kým padli prvé kvapky boli sme pod jej ochranou. Chvalabohu – nezmokli sme. V priebehu pár minút sa strhol taký dážď, že ak by sme ho schytali, tak by na nás nezostala suchá nitka.
Počkali sme na autobus, ktorý nás mal priviesť do blízkosti hotela Rokoko no po pár kilometroch jazdy sme sa ocitli úplne na inom konci mesta pri Star Pube v Ťahanovciach. Skúšali sme taxík – beznádejne. Nakoniec sme to dobojovali po vlastných až k hotelu Rokoko. Síce unavení ale spokojní, že sme v cieli a že si koniec dňa budeme už len užívať. A verte nám, že sme si ho riadne užili.
Parádne pivečko, parádna večera, parádny dezert a večer na izbe parádna partia „farára“ s parádnym rumom. Proste parádny koniec turistického dňa ako sa patrí a sluší. Každému odporúčam zažiť taký parádny deň, aký sme zažili my.

Snažíme sa prísť do Košíc skôr, ako búrka

Je ráno. Mal by som byť plný síl. Aj som plný. Gulášu, čo sme mali na raňajky. Čo sa týka kondičky, je to o niečo lepšie ako včera, ale k ideálu to má naozaj ďaleko. A to nie je ani teplo. Takže sa nemám na čo vyhovoriť. Začínajú na nás dopadať prvé kvapky. Dnes asi výhľady nebudú. Oproti idúci cyklista namiesto pozdravu hovorí „je to tam celé biele.“ Kvapiek pribúda. Začínam rozmýšľať, či si nedám na seba aspoň bundu. Kým sa k niečomu rozhýbem, prestane pršať. Naozaj som počas tejto výpravy celý nejaký pomalý…

Dnes nás síce čaká o 2 – 3 kilometre viac, ale tri krát menej výškových metrov. A čo nám táto rovnica o jednej neznámej napovedá? Že dnes mám teoretické šance na to, aby som ako tak dokázal držať krok s Mišom a Vincentom. Profil trasy sa dá zhrnúť do jednej vety „čaká nás zostup do Košíc.“

Sme na zjazdovkách nad Jahodnou. Všetci sa tešíme, lebo tam dolu… nás čaká chata. A na chate polievka a kofola! Zostupujeme a tešíme sa. Tešíme sa a zostupujeme… Zrazu oproti nám idú tri baby. Už na prvý pohľad je jasné, že idú SNP-čku. Pri pohľade na všetkých tých SNP-čkarov zisťujem, že som sa asi zbalil na celú SNP-čku a nie iba na tri dni. Súdim tak podľa veľkosti môjho batoha, ale najmä podľa jeho váhy.

Prichádzame na Jahodnú. Všetko na dohľad vyzerá byť zatvorené. Nálada vo výprave sa povážlivo začína blížiť k bodu mrazu. Každý z nás dostáva svoj úsek na prieskum. A je to tu! Víta ma ceduľka na dverách s nápisom „Otvorené“! Skoro som si rozbil nos, lebo je zatvorené. Už aj tie tabuľky v dnešnej dobe klamú. Mišo s Vincentom majú viac šťastia. Tam to žije! Ale Mattoni si nedáme. Sme sa jasne dohodli, že polievka a kofola.

Pokračujeme. Aj mraky. Čím bližšie sme ku Košiciam, tým sú tmavšie. Občas počuť i búrku. Mišo na mobile pozerá situáciu. Máme šťastie. Sme medzi dvomi búrkami. Ako dlho nám to šťastie vydrží? Mne kúsok pred Horným Bankovom začínajú štrajkovať kolená. Aspoň že už Košice nie sú ďaleko.

Čo to? Hotel? A otvorený? Kúsok pred našim dnešným finišom? Mišo sa púšťa do Vincenta „Ako si to ubytovanie vybavil?“ Péruje ho ako sa patrí. „Prečo nie sme ubytovaní tu?“ Vincent sa ospravedlňuje. A Mišo robí chybu. Nestáva sa mu to síce často, ale poznámka „…včera by sme to odtiaľto mali ďaleko na autobusovú stanicu“ nebola šťastná. Role sa vymieňajú. Z pérujúceho sa stáva pérovaný. Vincent je v takom švungu, že sa ujde aj mne. A to som ani hubu neotvoril. No tak to nie. Mňa ty len tak pérovať nebudeš! Reagujem protiútokom „dobre, včera sme mohli byť ubytovaní v Rokoku, ale dnes prečo nie sme ubytovaní tu?“ Vincent sa znovu ospravedlňuje.

Prichádzame na zastávku MHD. Práve včas. Síce autobus ešte nejde, ale búrka je už tu. Začína pršať. Pršanie sa mení na lejak. Vincent nás zahlcuje číslami. Kedy autobus odchádza, na koľkej zastávke vystúpime… Konečne je tu. Nastupujeme. Máme za sebou druhý deň šľapania. A kolená mi ako tak držia. Vyzerá to nádejne.

Už to nevyzerá nádejne. Autobus odbočil na úplne inú stranu ako ceduľka „Centrum“ ukazovala. Vincent je zatiaľ spokojný, ja už neistý a Mišo práve niečo pozerá v mobile… Uvidíme, ako sa to vyvinie. Za chvíľu sa moje obavy potvrdili. Mišo so stoickým hlasom hovorí „Nejdeme dobre. Už nás čakajú iba dve zastávky a vystupujeme.“ A my sme veru na konečnú nechceli ísť. Ani omylom. A predsa sme tu.

Je to jasné. Taxi. Znovu je to jasné. Peši. Lebo na prvú taxislužbu sme sa nedovolali a na druhej nám povedali „o polhodinu.“ A sakra. Tak ja si zaplatím 1,10 €, aby som k ubytovaniu šľapal z úplne inej svetovej strany ako zastávka, na ktorej som nastupoval? Aspoň že je to približne rovnaká vzdialenosť. Ale zase na druhej strane, pred búrkou sme sa ešte v MHDčke neschovávali.

Sprchu máme za sebou. Teraz nás čaká večera. Objednávame si. Podľahol som. Skúšam slimáčikov. Chalani sa mi smejú, že mi všetky slimáky stihnú zdrhnúť z taniera. Asi tým naznačujú, že na nejednom mieste už skoro zapustili korene a ja stále nikde… Vincent dodržal tradíciu a dal si zemiaky. Tentoraz na sladko. Ako dezert. Vincent a zemiaky, to je láska na prvý pohľad…

Je večer. Čakajú nás karty. Vincent sa dostáva do švungu. Už dáva do pľacu rôzne gestá. Mišo ho začína gestami napodobovať. A ja začínam prehrávať. A sakra. Na tejto výprave sa trápim už aj v kartách…

Úvod

Po pravde. Aj keď som túto trojdňovú akciu vložil ja, naplánoval ju Mišo. Ja som od neho dostal emailom trasy a tak som sa podujal povybavovať všetko okolo toho t.j. dopravu a ubytovanie. Všetko bolo v poriadku okrem penziónu Baránok, ktorý je situovaný v Košiciach na Čermeli v tesnej blízkosti SNP-éčky, kde by sme mohli spať po druhom dni putovania. Keď som sa informoval o možnosti ubytovania bolo mi odpovedané, že neubytovávajú. Ako náhradu nám odporučili sesterský hotel Rokoko v centre Košíc. Myslím si, že s odstupom času nebanujeme, že sme v hoteli Rokoko boli ubytovaní. Ale o tom neskôr…

Doprava

Príchod na východ do Košíc sme si naplánovali už deň pred štartom. Po skúsenostiach musím povedať, že je to najlepšie, čo sme mohli spraviť. Začať šliapať SNP-éčku po päť hodinovom cestovaní je nemožné. Ak sa rady trýznite, tak to spravte.
My sme čas od príchodu do večierky využili návštevou historického centra Košíc a vôbec nebanujeme. Bola to dobrá voľba.

Je ráno

Vstávame skoro o 5.30 hod. Musíme, lebo na autobusovú stanicu ideme pešo a musíme stihnúť o 7.00 hod autobus do Štósu – kúpele. Ani len raňajky sme si nemohli v hoteli objednať, lebo tak skoro by nám ich nenachystali. A preto sme večernú vychádzku využili aj na nákup jedla, aby sme mali čo ráno zjesť. Po ranných povinných ceremóniách sme pešo vyrazili na stanicu. Dorazili sme včas aj s rezervou.
O autobuse, ktorým sme sa viezli do Štósu už písal Jozef, ale ja napíšem iný postreh. Zhodou okolností sme trafili posledný školský deň, keď všetci študenti idú do školy pre vysvedčenie. V Jasove nastúpilo do autobusu asi šesť cigánov, z toho jedna študentka – matka s dieťaťom v kočiari. Čo tu chcem povedať a čo ma prekvapilo, že boli veľmi slušne oblečení, voňali a veľmi slušne sa v autobuse správali. Ja som sa s týmto ešte nikdy nestretol ani u nás. A preto im patrí moje uznanie.

Začiatok 1. dňa

Začiatok putovania bol dôstojný. Keď sme dorazili k rázcestníku, odkiaľ sme mali vyraziť nepanikárili sme. Aký blbec by do toho hneď dupal. Mišove a Jožove odporučenie popozerať si pred odchodom kúpele padlo na úrodnú pôdu. A dobre sme zrobili. Pri exkurzii kúpeľnými cestičkami sme naďabili na „Caffé Komporday“ v kúpeľnom dome Komporday nazvanom po zakladateľovi kúpeľov. Espresso a kofola boli neskutočné štartovacie nápoje. Príjemne sme si posedeli a popili a až potom vyrazili. Lepší začiatok si ani neviem predstaviť.

Už ideme

Začiatok je hneď do kopca, veď nejak treba vyliezť na hrebeň. Asi po troch kilometroch sme naďabili na odbočku, ktorá viedla k pietnemu miestu s tabuľou o povojnových udalostiach v roku 1919, tak sme miesto navštívili. V časti Kramarske lúky sme stretli prvú SNP-éčkarku. Bola to milá slečna od susedov z Moravy a volala sa Žanetka. Prehodili sme s ňou pár viet, spolu sme sa odfotili a pokračovali ďalej. Tesne pred Jedľovcom sme opäť stretli SNP-éčkarov. Teraz boli traja a boli to parťáci Žanetky. Anetka, Vlado a Matúš tiež s nami čo to pokecali. Dokonca nepohrdli ani spoločnou fotografiou. Od tejto chvíle sa po SNP-éčkoroch zľahla zem 

Prvá zaujímavá zastávka

Bola ňou impozantná ZBOJNÍCKA SKALA. Síce boli pred vystúpením na ňu výhľady, ale tie boli slabý odvar toho, čo ponúkala ona. Chvíľu sme sa tu zdržali. Bolo treba nafotiť a natočiť dokumentačný materiál. Jozef si tu stihol odloviť kešku. Je to pekné miesto, no pri takom „úpeku“, ktorý na tomto otvorenom mieste pôsobil je prílišné zdržanie sa zdraviu neprospešné. A tak sme ešte doplnili tekutiny a šliapali ďalej.

Druhá zaujímavá zastávka

Tá už bola o inom. Tu nehrozil kolaps z tepla a slnka. Vystúpili sme na najvyšší bod trasy prvého dňa na vrch KLOPTAŇ. Je to často navštevovaný vrch a právom. Na jeho vrchole je postavená malá rozhľadňa s útulňou v jej základni. Poskytuje dokonalý úkryt pred dažďom a spaľujúcim slnkom. Dá sa tu v núdzi aj prespať. Samotná rozhľadňa ponúka nádherný kruhový výhľad do širokého okolia. Treba vidieť.
Aj tu sme stretli turistov, neboli to však SNP-éčkari. Bol to taký milý, mladý párik. Lucia a Braňo s nami, teda so mnou ochotne viedli rozhovor, vôbec sa nebránili mojím otázkam
Za dobu, ktorú sme tu pobudli nám uschli mokré veci, najedli sme sa, niečo pofotili ale hlavne pokochali sa nádhernými výhľadmi. Ja som nezabudol zapísať návštevu do vrcholovej knihy a nalepiť klubovú nálepku na trubku rázcestníka. Veď kedy sa sem v budúcnosti dostaneme? Len ma mrzí, že som si z tohto miesta neodniesol kamienok 

Tretia zaujímavá zastávka

Chvíľu sme pobudli na Trohánke. Je to veľmi navštevované miesto SNP-éčkarov. Dá sa tu prespať, posedieť, najesť, proste pobudnúť koľko sa vám len ráči. Neďaleko je prameň, ale ten netiekol, jeho služby chcel využiť Jozef no nepochodil.
Pre vodu treba ísť ešte o kus ďalej asi tristo metrom po červenej. V časti, ktorá sa vola „Tri studne“ je studnička a tá je veľmi štedrá na vodu. Jej služby sme s vďakou využili. Osviežili sme sa a napili sa. O potom – šup ďalej.

Štvrtá zaujímavá zastávka

Ani by nebola ale bola. S Mišom sme opäť čakali Joža. Sadli sme si na slnko a opekali sa, pretože to bolo otvorené miesto. Našťastie to Jozefovi netrvalo dlho. My sme na neho čakali preto, že sme už cítili cieľ a predsa prísť do cieľa spolu je fér. Pri rázcestníku Biely kameň kde sme ho čakali Jozef odlovil aj kešku. „Kvalitne upečení“ pokračujeme.

Posledná zastávka

Prichádzame k asfaltke v časti Trochánka. Je tu taký malý pamätník SNP, prezeráme si ho a Joža opäť nikde. „Nechodí, nechodí, čo je s ním, je nám biedne“. Už Joža nečakáme, lebo nechodí a chata Erika je čo by kameňom dohodil a tak s Mišom pokračujeme až prichádzame do cieľa prvého dňa. Keď prišiel aj Jozef až potom sme sa dozvedeli, čo sa stalo. Ale to vám Jozef už prezradil vo svojom komentári.

Záver

Úspešne sme prišli na chatu Erika. Najedli sa, napili sa a ubytovali sa. Je neskutočne príjemné, keď sa môže človek po namáhavom dni, celý spotený osprchovať a ľahnúť si len tak do postele. Viem že pre turistov, ktorí chcú ísť na divoko a spať pod holým nebom, to nie je to pravé orechové, nejaká chata. Ale my sme si mohli vybrať a nebolo to práve také jednoduché. Ale boli sme rady, že to tak môže byť. A bolo to pre nás dobre.

Zajtra pokračujeme.

Dnes som za pacienta z pľúcneho

Potrebujeme sa dostať autobusom do kúpeľov Štós. To zas bude vyhodených rýchlostí… poplazíme sa celé kilometre. Tak nie. Motor buráca. Náš autobusár nič takého nepozná. Ba práve naopak. Je to náš autobus čo sa lepí a tlačí na pomalých vodičov osobných áut. Slimák konečne odbočil. Autobusár spokojne pridáva… jeho šťastie však dlho netrvá. Ďalší pojazdný spomaľovač. Znovu sa na neho lepíme. A znovu je cesta voľná. Autobus takmer letí ako vták… až do chvíle… no ale toto je iná výzva! Bager! A za ním už dve osobné autá. Navyše cesta je samá zákruta. Prvé auto ho predbehne len tak tak. Druhému sa to tiež podarí s odretými ušami. No a my sme nahratí. Hrubo som podcenil schopnosti nášho autobusára a výkon autobusu. Bager za nami beznádejne zaostáva…

Kúpele Štós. Odtiaľto je to do kopca. Tak nie, najprv mimo programu trochu dolu kopcom. Kávička s kofolou nepustia. Áno, musí byť aj kofola. Slniečko totižto páli čoraz viac. Pri tejto príležitosti sa dozvedáme čo to o kúpeľoch. Nevznikli na žiadnom liečivom prameni. Nie, ani blízko nie je žiaden. Tu sa nemáča v liečivej vode, ale inhaluje. Kúpele sú zamerané na pľúciarov. Takže som tu dobre. Len sa tu tak dlho nezdržím, aby mi to aj pomohlo. Možno niekedy nabudúce.

Prvé stovky metrov do kopca. Našťastie v tieni, takže to ešte ide. Lenže ako dlho? Občas tieň na chvíľku zmizne a hneď je to cítiť. Obdivujem oproti idúcich SNP-čkarov. Sú na ceste už asi siedmy deň a vyzerajú v podstatne lepšom stave ako ja. A to som možno pred hodinkou, možno dvomi, vystúpil z autobusu. Spomenul som si na Radove slová, aby sme všetko natáčali. Asi si na ne spomenul aj Vinco, ale pochopil ich po svojom. Natáča naozaj všetko. Zaznamenáva si aj mená SNP-čkárov. Niektorí s trochu prekvapeným výzorom tváre diktujú svoje meno do kamery. Obávam sa však, že Rado to trochu inak myslel…

Držím sa, ako tak… ale pomaly a isto začínam zaostávať. Chalani ma už čakajú v sedle Jedľovec. K čakaniu si vytiahli aj niečo pod zub. Upijem si solidárne trochu vody a radšej vyrážam ďalej. Odtiaľto je to znovu do kopca. Je mi jasné, že ich budem zase zdržovať. Takto chcem skrátiť ich čas čakania.

Vincent sa rozhodol. Tradične nesprávne. Dal si v sedle pivo. Pred stúpaním do kopca. Dosiahol tým len to, že dorovnal môj handicap. Už som sa do kopca neplazil sám. Lenže na rozdiel odo mňa sa z toho Vincent vylízal behom nasledujúcej hodiny. Ja som sa z toho vylízal až na stanici v Kysaku. Mimochodom, v prvý deň som ani nedúfal, že sa do Kysaku dostanem.

Zase stúpanie. Zase beznádejne zaostávam. Zase pomaly postupujem. Je to ešte postup, alebo už sa plazím? Najhoršie na tom je, že až na jednu – dve výnimky, to nie sú žiadne brutálne stúpania. Neviem čo to so mnou je. Asi by som lepšie urobil, keby som sa rovno ubytoval v kúpeľoch Štós a do piatka inhaloval.

Chalani sa ma snažia prebudiť k životu. Vraj chata Erika už nie je ďaleko. Aha pomníček. Cvak. A kde sú chalani? Už asi išli. Tak idem aj ja. Počkať. Niečo tu nesedí. Asfalt je nejako moc kvalitný. Žiadna diera. A voľajako moc to ide dolu kopcom. A sakra. Idem zle. Naspäť na hrebeň. Fakt platí porekadlo „chudobnému aj z hrnca vykypí.“ Ale veď ja sa z toho vyspím, možno…

Chceli sme niekam na výlet. Keďže ešte v sobotu poobede som netušila, či budem stíhať všetku prácu, padlo spontánne rozhodnutie na Adršpach. Vraj sa dali lístky pohodlne kúpiť aj cez internet. Tak sme si ich kúpili. Vstup o deviatej, s tým, že do desiatej máme čas, kým nam nepredane lístok. Super hodinová časová rezerva, nemusíme sa ponáhlať. Zaparkovali sme auto v Tepliciach nad Metují, na namestí. To aby sme nemuseli platiť drahé parkonvné (asi cca 5 – 6€). K vstupu sme prišli asi o 8:58 a tak si vravíme super máme čas dáme jedno nealko pivo a langoš. A tak sedíme jeme a pijeme. 9:20 sa rozhodneme, že je čas zahájiť turistiku. Prídeme k vstupu v Tepliciach a vysvetľujeme pánovi u okienka, že máme online vstupenku. Vraj oni ich neberú musíme do Adršpachu. Odchádzame a premýšľame čo teraz máme asi 35 minút. Prichádzame na parkovisku za pánom, ktorýho tam stráži a pýtame si radu. Čo bude lepšie? Vrátiť sa do dediny po auto? Alebo ísť peši (boli to asi 4 kilometre pešky). Jeho rada znela. Kúsok odtialto je vlaková stanica. Choďte vlakom. V tej chvíľi sme vedeli, že pre auto nemá zymsel sa vracať. Ešte chvíľu premýšľame, čo spraviť. Nakoniec sme sa rozhodli, že sa pokúsime prejsť tie 4 kilometre za 35 minút. Ideme rýchlim krokom, občas pobehneme. Za polkou cesty nás obieha vlak. Bolo asi 9:50 a my sme mali 10 minút na to, aby sme stihli vstup. Nevedeli sme ako ďaleko to máme. Je 9:59 a my celý upotený a zadychaný predkladáme online lístky pani u okienka. Chvíľu sa na nás díva a konštatuje, že sme nejaký zadychaný. Tak sme jej vysvetlili náš problém. Tak sme si znova zopakovali cestu skalami. Tradične tu už bolo veľa poliakov a tento krát sme nevynechali ani plavbu loďkou na jazere. Trvá asi 15 minút, ale plavba na Titanicu 2 (obzvlášť keď den predtým pozeráte Titanic, len tak), vo vás zanechá hlboký zážitok. Prikladám video. Prialo nám počasie a výlet aj s mylým adrenalínom stál za to.

Takže Peťo – druhý pokus o vyjdenie na majestátnu Kráľovu hoľu?
Želám vám, aby sa vám to podarilo a mali ste prijateľné počasie.